Ako presadiť inovatívne vyučovacie metódy v triede?

Druhým rokom pracujem na základnej škole ako pedagogička českého jazyka výtvarnej výchovy. V pedagogickej práci využívam predovšetkým projektové vyučovanie a menej práce s učebnicou. Dávam prednosť tomu, aby žiaci veľa čítali a prostredníctvom čítania prichádzali na gramatické zákonitosti priamo v knihách, ktoré majú radi a ktoré sú im blízke. Nekladiem veľký dôraz na klasické známkovanie, žiaci u mňa nemajú toľko známok a klasickým písomkám sa skôr vyhýbam.

Dostávam sa však pravidelne do konfliktu s vedením školy a s rodičmi, pretože tí majú pocit, že nedostatočne známkujem a z ich pohľadu potom nemám dostatok podkladov pre hodnotenie žiakov.

Snažím sa dlhodobo oponovať tým, že sa snažím každého žiaka dobre poznať a mať z hľadiska jeho hodnotenia prehľad priebežne o jeho schopnostiach, i keď nie sú podložené konkrétnou známkou. Niekedy sa mi to darí, niekedy je veľmi ťažké pred vedením a rodičmi tento prístup obhájiť.

Tiež ma trápi prehnaná administratíva, ktorú na nás škola kladie a v prípade, že ju neplním podľa predstáv vedenia, je mi to opäť vytýkané, i keď iným pedagógom, ktorí tiež nemajú dostatok známok a zápasia s administratívou, to vytýkané nie je. Pripadá mi, že je voči mne a kolegom, ktorí sú napríklad u vedenia obľúbenejší použitý dvojaký meter.

Nakoľko som v škole pomerne nová, netrúfam si vedeniu v týchto veciach príliš oponovať a skôr sa vždy snažím prispôsobiť. Neviem však, ako dlho budem túto situáciu zvládať. V škole by som rada ostala, pretože inak som s programom, kolegami i zameraním školy spokojná.

Odpoveď od odborníka: Mgr. Jana Lajošová

Vnímam, že ako učiteľke Vám veľmi záleží na rozvoji svojich žiakov.   Veľmi oceňujem, že Vám ide v prvom rade o žiaka, o to, aby ste mu vštepovali praktické vedomosti do života a robili vyučovanie prístupnejším. Na druhej strane sa však stretávate s nepochopením vedenia a rodičov. Rozumiem, že ak sa človek snaží vydať pre druhých zo seba maximum a je za to ešte kritizovaný, uberá mu to chuť, silu a privádza do  vnútorného konfliktu, čí to má vôbec zmysel.

Dôležité je Vaše vnútorné presvedčenie. Aký zmysel Vám dáva Vaša práca? Aký prínos má štýl Vašej práce pre tých, ktorým je určená?   A aký prínos to má pre školu, rodičov?    A na druhej strane – Aké úskalia táto Vaša práca môže mať? Kde môžu vnímať problém Vaši žiaci, čo môže prekážať vedeniu školy, príp. rodičom?  V čom presne vidia problém? Ktoré sú tie  konkrétne veci, ktoré chcú, aby ste robili inak? Vysvetlite im, čo by mohli „stratiť“ ONI (nie žiak), ak by ste pristúpili na ich požiadavku. A naopak, ukážte, aké to má konkrétne PRE NICH (nie žiaka) výhody.

Pripustite, že pravda je uprostred.

Bohužiaľ, práca pedagóga je náročná v tom, že nie je to len o vzťahu učiteľ-žiak, ale vstupujú tam aj ďalšie subjekty, ktoré sú oprávnené nejakým spôsobom do procesu zasahovať. Pre to, aby sme našli spôsob konsenzuálneho riešenia, potrebujeme citlivo vnímať potreby a požiadavky všetkých zúčastnených. Pýtajte sa na požiadavky , požiadajte ich o spoluprácu pri  hľadaní riešení, ktoré by mohli byť prijateľné v nejakej miere pre všetkých.

Druhý problém, s ktorým ste sa podelili, je Váš pocit, že vedenie nemá rovnaké kritéria pre všetkých zamestnancov. Oceňujem Váš postoj, že ide o Vaše subjektívne vnímanie. Ale aj tak, je to určite skľučujúce. Trochu to preženiem – ale nikde nie je napísané, kedy môže zamestnanec začať hovoriť svoj názor 😊 Požiadajte vedenie o individuálny rozhovor, kde vecne, bez emócií a s prízvukom na to, že si uvedomujete svoj subjektívny postoj, poviete ako vnímate svoju situáciu v škole. Rozhovor postavte do roviny, kde nebudete hodnotiť  či kritizovať druhú stranu, ani obhajovať svoje konania, ak Vás o to nepožiada. Dajte jasne najavo, že Vám ide len o hľadanie riešenia, ako by ste mohli v systéme fungovať s čo najväčším vnútorným kľudom. Obava, ktorú máte z oponovania Vašu frustráciu len umocňuje. Vy nechcete oponovať, tak neoponujte. Vypočujte si len stanovisko a názor druhej strany. Rovnako ju požiadajte o návrh riešenia. Ak sa nebudete cítiť v kondícii pristúpiť na nejaký spôsob riešenia, jednoducho povedzte, že o tom budete uvažovať. (Nie musím, ale budem).

Verím, že máte všetci aspoň jeden spoločný cieľ, a to je „blaho“ žiaka-dieťaťa. A to je dobré východisko pre to, aby ste nevzdávali chuť hľadať „aspoň podobnú reč“.

A verte, že určite budete 😊 a to Vám pomôže nájsť aspoň trochu prijateľné riešenie.